Obrázok
Má čerstvých 20 rokov, netají sa tým, že keď je to potrebné, zhodí aj rukavice, a popri profesionálnom hokeji študuje na vysokej škole. Reč je o ďalšom šikovnom mladíkovi z nášho A-tímu a síce o Nicolasovi Ferenyim.
Nicolas, viem, že tak ako Andrej Kukuča, tak i ty chodíš na vysokú školu. Naskytá sa mi len prostá otázka „Prečo?“, nakoľko mnohí chcú len rýchlo zmaturovať a od školy mať svätý pokoj.
„Študujem na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne. S „Kukom“ sme spolu v jednej triede a rozhodli sme sa pre odbor Ľudské zdroje a personálny manažment. Na strednú som chodil na Obchodnú akadémiu a tam som si obľúbil ekonomické zameranie, tak som chcel v tomto, resp. v čo najbližšom zameraní pokračovať a toto mám navyše aj veľmi blízko od zimného štadiónu.“
Takže ti vyhovuje, že tam nie si celkom sám?
„Od nás z triedy zo strednej školy sme tam išli piati, takže skutočnosť, že tam viacerých poznám, je skvelá. A to teda nielen v triede, ale aj celkovo. Keď sme mali prednášku v aule, kde nás bolo zhruba 100, tak 20 som poznal. Sú tam totiž aj nejakí hokejisti z Dubnice, či iní kamaráti.“
Prejdime ale k hokeju. Ty si známy tým, že keď je treba, nerobí ti problém pobiť sa za spoluhráčov, za tím. Kedy, ako si zistil, že ten silový fyzický kontakt so súperom ti nie je cudzí?
„Ono to celé začalo na základnej škole v družine, keď sme sa bijávali. (smiech) Starší žiaci neraz do mňa skákali, takže sme sa vedeli pochytiť. (smiech) Ale popravde nikdy som sa nejako veľmi nebil. Pár bitiek bolo, keď si to situácia vyžiadala, ale nie som žiaden veľký bitkár. To určite nie.“
Máš aj nejakú svoju pamätnú bitku, na ktorú si hrdý a na ktorú tak skoro nezabudneš?
„Ako vravím – až toľko ich nebolo. Ale mal som jednu dlhšiu pred dvomi rokmi v juniorke s hráčom Slovana Bratislava. A potom určite prvá v A-tíme.“
Takže tieto dve sú top?
„Ešte som si spomenul na jednu, keď sme hrali v 9. triede alebo v doraste prípravný zápas proti ruskému tímu, a prvé dve striedania som mal dve bitky. Prosto prvé striedanie – bitka – dostal som trest, ktorý som si odsedel, potom som prišiel na ľad a opäť bitka. Pán tréner Zelenka ma chcel za to vyhodiť, že už sa nemám biť.“ (smiech)
S kým zo svojich spoluhráčov (v prípade, že by ste hrali proti sebe) by si sa neodvážil pobiť? Na koho by si si netrúfol?
„Jednoznačne s Jožkom Sládkom. Ono, samozrejme, každý je poraziteľný, nad každým sa dá vyhrať, ak mu človek dá dobrú ranu. (smiech) Ale pred ním by som mal rešpekt.“
Doposiaľ si hral len v Trenčíne. Aké sú tvoje hokejové sny, kam by si sa rád posunul?
„Mojím prvým cieľom je najvyššia česká liga. Pevne verím, že sa mi tam podarí dostať a ju považujem za veľmi dobrý odrazový mostík. Odtiaľ sa môže človek dostať kamkoľvek.“
A čo pamätné hokejové okamihy, resp. zápasy? Ktoré to sú?
„Asi na MS U18, keď sme s Rusmi hrali skvelý zápas, no prehrali sme po nájazdoch. A vtedy sme tiež Čechov porazili 5:2. Toto boli také dve pamätné zápasy pre mňa z „repre pohľadu“. No a tiež nikdy nezabudnem na svoj prvý zápas v A-tíme Dukly, čo bolo minulý rok presne na moje narodeniny.“
Pýtala som sa Sama Krajča aj Andreja Kukuču, tak i teba – koho zo svojich spoluhráčov rád sleduješ? Kto si vie svojou šikovnosťou získať tvoju pozornosť na ľade?
„Okrem skúseného Tomáša Starostu rozhodne aj Marek Valach. Má veľmi šikovné ruky a páči sa mi jeho rýchlosť a rozum na ľade. Podľa mňa je v ňom veľký potenciál.“
V aktuálnej sezóne máš na drese číslo 88, ku ktorému si sa vrátil. Prečo vlastne práve toto číslo? Ako k nemu prišlo?
„Na počítači som ako malý hrával NHL 2000, kde bola možnosť mať tím "Kandsko-americký výber“. Tam bol Eric Lindros, ktorý sa mi páčil a on mal 88. Takže po ňom obľubujem toto číslo.“ (smiech)
Čo ty a iné športy? Baví ťa aj niečo iné okrem hokeja?
„Vždy ma veľmi bavilo chytať futbal, dokonca som nejaký čas chytal aj za Trenčiansku Teplú v žiackych kategóriách. No a potom ma veľmi baví bedminton; to som chodil zo školy aj na súťaže. Na štvorhru som mal veľmi dobrého parťáka, ktorý bol bedmintonista, takže od neho som sa aj veľa naučil. S ním sme boli v krajskom kole vo finále, ale prehrali sme. Vtedy som si dokonca vyhodilo rameno. No a ešte chodím rád na box do LCC."
A čo dievčatá? Čím ťa vedia zaujať a získať si tvoju pozornosť?
„Priznám sa, že som veľmi vyberavý. Nemám špeciálny vysnívaný typ, že ako by mala vyzerať, ale je pre mňa dôležité, aby mala nazvime to všeobecný prehľad a základné zručnosti. Vôbec to nie je o tom, aby mala v škole dobre známky, ale aby som sa s ňou vždy mal o čom porozprávať a súčasne, aby aj vedela variť, pomôcť, postarať sa. Prosto, aby bola použiteľná do života.“
Poukázal si na varenie. Čo ty a táto zručnosť?
„Obľubujem robiť i jesť cestoviny – či už s lososom, tuniakom. Ale viem robiť aj veľmi dobré domáce hambuergery. To ma veľmi baví, lebo je to navyše aj jednoduché. Priznám sa ale, že potom sa mi nechce umývať riad, tak to hádžem na sestru, že ja som navaril, tak ona nech umyje. (smiech)
Mám pre teba zapeklitú otázku, v rámci ktorej si môžeš vybrať len jednu vec z dvojice. Tak teda, radšej vyhrať titul s Duklou alebo získať celoživotnú lásku?
„Dajme titul! Musím ísť na to takticky.“ (smiech)
Tak teda ešte jedna neľahká otázka: Aká je tvoja najsilnejšia a najslabšia stránka?
„Najslabšia je asi, že som dosť citlivý. A tá najsilnejšia asi, že mám pevnú vôľu; že keď si niečo zaumienim, idem si za tým.“
Na záver si dajme ešte rýchly vedomostný kvíz.
V ktorom roku naposledy Trenčín vyhral majstrovský titul?
„To viem! Bolo to v roku 2004.“ (Správne, bolo to v sezóne 2003/2004.)
Kto z tvojich spoluhráčov je autorom prvého trenčianskeho gólu v aktuálnej sezóne?
„To bol zápas proti Detve, na začiatku sme prehrávali... Bol útočník, však? Bol to Kettunen? Nie, on to nebol... Asi Pauky.“ (Autorom prvého gólu je Janne Kettunen.)
Vymenuj aspoň troch pravákov spomedzi tvojich spoluhráčov.
„Viktor, Krajčo, Kuko, Heňo, Boky a nový Fíňak Väyrynen.“ (Správne všetci.)
Nicolas, viem, že tak ako Andrej Kukuča, tak i ty chodíš na vysokú školu. Naskytá sa mi len prostá otázka „Prečo?“, nakoľko mnohí chcú len rýchlo zmaturovať a od školy mať svätý pokoj.
„Študujem na Trenčianskej univerzite Alexandra Dubčeka v Trenčíne. S „Kukom“ sme spolu v jednej triede a rozhodli sme sa pre odbor Ľudské zdroje a personálny manažment. Na strednú som chodil na Obchodnú akadémiu a tam som si obľúbil ekonomické zameranie, tak som chcel v tomto, resp. v čo najbližšom zameraní pokračovať a toto mám navyše aj veľmi blízko od zimného štadiónu.“
Takže ti vyhovuje, že tam nie si celkom sám?
„Od nás z triedy zo strednej školy sme tam išli piati, takže skutočnosť, že tam viacerých poznám, je skvelá. A to teda nielen v triede, ale aj celkovo. Keď sme mali prednášku v aule, kde nás bolo zhruba 100, tak 20 som poznal. Sú tam totiž aj nejakí hokejisti z Dubnice, či iní kamaráti.“
Prejdime ale k hokeju. Ty si známy tým, že keď je treba, nerobí ti problém pobiť sa za spoluhráčov, za tím. Kedy, ako si zistil, že ten silový fyzický kontakt so súperom ti nie je cudzí?
„Ono to celé začalo na základnej škole v družine, keď sme sa bijávali. (smiech) Starší žiaci neraz do mňa skákali, takže sme sa vedeli pochytiť. (smiech) Ale popravde nikdy som sa nejako veľmi nebil. Pár bitiek bolo, keď si to situácia vyžiadala, ale nie som žiaden veľký bitkár. To určite nie.“
Máš aj nejakú svoju pamätnú bitku, na ktorú si hrdý a na ktorú tak skoro nezabudneš?
„Ako vravím – až toľko ich nebolo. Ale mal som jednu dlhšiu pred dvomi rokmi v juniorke s hráčom Slovana Bratislava. A potom určite prvá v A-tíme.“
Takže tieto dve sú top?
„Ešte som si spomenul na jednu, keď sme hrali v 9. triede alebo v doraste prípravný zápas proti ruskému tímu, a prvé dve striedania som mal dve bitky. Prosto prvé striedanie – bitka – dostal som trest, ktorý som si odsedel, potom som prišiel na ľad a opäť bitka. Pán tréner Zelenka ma chcel za to vyhodiť, že už sa nemám biť.“ (smiech)
S kým zo svojich spoluhráčov (v prípade, že by ste hrali proti sebe) by si sa neodvážil pobiť? Na koho by si si netrúfol?
„Jednoznačne s Jožkom Sládkom. Ono, samozrejme, každý je poraziteľný, nad každým sa dá vyhrať, ak mu človek dá dobrú ranu. (smiech) Ale pred ním by som mal rešpekt.“
Doposiaľ si hral len v Trenčíne. Aké sú tvoje hokejové sny, kam by si sa rád posunul?
„Mojím prvým cieľom je najvyššia česká liga. Pevne verím, že sa mi tam podarí dostať a ju považujem za veľmi dobrý odrazový mostík. Odtiaľ sa môže človek dostať kamkoľvek.“
A čo pamätné hokejové okamihy, resp. zápasy? Ktoré to sú?
„Asi na MS U18, keď sme s Rusmi hrali skvelý zápas, no prehrali sme po nájazdoch. A vtedy sme tiež Čechov porazili 5:2. Toto boli také dve pamätné zápasy pre mňa z „repre pohľadu“. No a tiež nikdy nezabudnem na svoj prvý zápas v A-tíme Dukly, čo bolo minulý rok presne na moje narodeniny.“
Pýtala som sa Sama Krajča aj Andreja Kukuču, tak i teba – koho zo svojich spoluhráčov rád sleduješ? Kto si vie svojou šikovnosťou získať tvoju pozornosť na ľade?
„Okrem skúseného Tomáša Starostu rozhodne aj Marek Valach. Má veľmi šikovné ruky a páči sa mi jeho rýchlosť a rozum na ľade. Podľa mňa je v ňom veľký potenciál.“
V aktuálnej sezóne máš na drese číslo 88, ku ktorému si sa vrátil. Prečo vlastne práve toto číslo? Ako k nemu prišlo?
„Na počítači som ako malý hrával NHL 2000, kde bola možnosť mať tím "Kandsko-americký výber“. Tam bol Eric Lindros, ktorý sa mi páčil a on mal 88. Takže po ňom obľubujem toto číslo.“ (smiech)
Čo ty a iné športy? Baví ťa aj niečo iné okrem hokeja?
„Vždy ma veľmi bavilo chytať futbal, dokonca som nejaký čas chytal aj za Trenčiansku Teplú v žiackych kategóriách. No a potom ma veľmi baví bedminton; to som chodil zo školy aj na súťaže. Na štvorhru som mal veľmi dobrého parťáka, ktorý bol bedmintonista, takže od neho som sa aj veľa naučil. S ním sme boli v krajskom kole vo finále, ale prehrali sme. Vtedy som si dokonca vyhodilo rameno. No a ešte chodím rád na box do LCC."
A čo dievčatá? Čím ťa vedia zaujať a získať si tvoju pozornosť?
„Priznám sa, že som veľmi vyberavý. Nemám špeciálny vysnívaný typ, že ako by mala vyzerať, ale je pre mňa dôležité, aby mala nazvime to všeobecný prehľad a základné zručnosti. Vôbec to nie je o tom, aby mala v škole dobre známky, ale aby som sa s ňou vždy mal o čom porozprávať a súčasne, aby aj vedela variť, pomôcť, postarať sa. Prosto, aby bola použiteľná do života.“
Poukázal si na varenie. Čo ty a táto zručnosť?
„Obľubujem robiť i jesť cestoviny – či už s lososom, tuniakom. Ale viem robiť aj veľmi dobré domáce hambuergery. To ma veľmi baví, lebo je to navyše aj jednoduché. Priznám sa ale, že potom sa mi nechce umývať riad, tak to hádžem na sestru, že ja som navaril, tak ona nech umyje. (smiech)
Mám pre teba zapeklitú otázku, v rámci ktorej si môžeš vybrať len jednu vec z dvojice. Tak teda, radšej vyhrať titul s Duklou alebo získať celoživotnú lásku?
„Dajme titul! Musím ísť na to takticky.“ (smiech)
Tak teda ešte jedna neľahká otázka: Aká je tvoja najsilnejšia a najslabšia stránka?
„Najslabšia je asi, že som dosť citlivý. A tá najsilnejšia asi, že mám pevnú vôľu; že keď si niečo zaumienim, idem si za tým.“
Na záver si dajme ešte rýchly vedomostný kvíz.
V ktorom roku naposledy Trenčín vyhral majstrovský titul?
„To viem! Bolo to v roku 2004.“ (Správne, bolo to v sezóne 2003/2004.)
Kto z tvojich spoluhráčov je autorom prvého trenčianskeho gólu v aktuálnej sezóne?
„To bol zápas proti Detve, na začiatku sme prehrávali... Bol útočník, však? Bol to Kettunen? Nie, on to nebol... Asi Pauky.“ (Autorom prvého gólu je Janne Kettunen.)
Vymenuj aspoň troch pravákov spomedzi tvojich spoluhráčov.
„Viktor, Krajčo, Kuko, Heňo, Boky a nový Fíňak Väyrynen.“ (Správne všetci.)