Obrázok
Dnes sa v našom Múzeu trenčianskeho hokeja konala tlačová konferencia Mariána Hossu pri príležitosti uvedenia do Hokejovej siene slávy v Toronte. Plány sa na poslednú chíľu zmenili. Marián namiesto zastávky v Chicagu, letí spolu so svojou rodinou priamo do Toronta, kde sa nachádza Hockey Hall of Fame. „Včera sme mali videohovor s novým vedením Chicaga, všetci sme sa zhodli na tom, že odložíme túto Legacy Night, ktorá mala byť 9. novembra na neurčito. Zhodli sme sa na tom, že aktuálne nie je priestor na to, aby sme niečo oslavovali. Moja cesta bude teda nasledovať nie do Chicaga, ale priamo do Toronta, kde bude oslava v Hockey Hall of Fame. Čiže budem letieť priamo do Toronta a na to sa veľmi teším,“ vyjadril sa k zmenám Marián Hossa.
Na ceremóniu čaká už cez rok, vzhľadom k tomu, že bola z dôvodu pandémie preložená. „Ako ročník 2020 sme si to mohli vychutnať o trochu dlhšie ako iné ročníky predtým. Čiže istým spôsobom to má aj nejaké benefity, že sme si to užívali dlhšie, ale teraz som na to pripravený, aby som si tú slávnosť užil spolu s rodinou v Toronte, v Sieni slávy, kde som bol ako 13-ročný, a teraz po xy rokoch sa tam opäť vrátim, takže veľmi sa na to teším,“ dodal.
Marián Hossa tak bude štvrtým slovákom, ktorý bol kedy uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte. Aktuálne sa tam nachádzajú tri osobnosti so slovenskými koreňmi. Medzi nimi novinár George Gross a hokejisti Stan Mikita a Peter Šťastný. „Je to pre mňa určite pocta, že sa nachádzam v takejto spoločnosti a v podstate mal som dostatok času si to nejako uvedmomiť, ale aj tak mi to všetko asi dôjde až keď budem priamo tam na mieste. Ja som Petra Šťastného obdivoval ako hráča, čo dokázal v Quebecu, akú stopu pre Slovensko zanechal. Je to fenomenálne a tie štatistiky hovoria samé o sebe. Je pre mňa pocta byť spolu s týmito slovákmi v Sieni slávy. Momentálne si pripravujem preslov, čiže myslím si, že až tam mi to nejakým spôsobom dôjde,“ dodal. Na otázku či budú aj slzy odpovedal: „Moja žena mi hovorí, že ja som ako skala a že ma v podstate nevidela nikdy plakať. Ale ja si myslím, že môže kľudne k tomu dôjsť. Je tam malá šanca, ale šanca tam je a verím v to, že tá kariéra sa človeku v momente nejakým spôsobom zhrnie do jedného. Uvidíme, nechám sa prekvapiť.“
Uvedenie do Hokejovej siene slávy je naozaj vzácna událosť s bohatým sprievodným programom. Marián sa vyjadril k tomu ako bude celý slávnostný víkend prebiehať: „Keď získam let, tak by som rád letel 11. novembra. Už v piatok mi začína program. Potom 14. novembra bude Legends Classic a 15. novembra je hlavná ceremónia. Takže na celý víkend je pre mňa nachystaný program až do pondelka.“ Od Mariána Hossu sa samozrejme očakáva príhovor, ktorý bude súčasťou hlavnej ceremónie. Ako je na tom s prípravou odpovedal: „Samozrejme na tom pracujem. Naposledy som asi v škole písal sloh a potom veľmi dlho nič. Nebolo to jednoduché sa odpichnúť, ale urobil som si zoznam ľudí, ktorým chcem poďakovať a povedali nám, že najepšie by bolo, keby ten príhovor trval 5-7 minút. Mne vyšlo 16. Takže mám problém a teraz to redukujem, ale verím, že to bude fajn,“ dodal so smiechom.
V Hokejovej sieni slávy zvyknú byť vystavené rôzne vzácne predmety z hráčskej kariéry členov. Na otázku, čo konkrétne od neho žiadajú odpovedal: „V podstate oni by chceli čokoľvek, čo sa týka môjho detstva, ale neviem či sa také niečo ešte niekde nachádza. Možno u našich niečo nájdeme. Ale majú nejaké dresy, majú dresy z Majstrovstiev sveta, z Olympiády. Určite im nejaké predmety prinesiem do Toronta, keďže odcestujem priamo tam.“
Ako Marián Hossa spomenul, v nedeľu 14. novembra ho čaká zápas Legends Classic, ktorého sa zúčastnia hviezdy NHL. Pre Mariána však bude tento zápas ešte o niečo zaujímavejší, keďže spolu s ním v jednom tíme nastúpi aj brat Marcel. „Dali nám možnosť či si nechceme zahrať takýto zápas. Tým, že aj brat hral v NHL tak má právo zahrať si v tomto zápase. Ja som hneď povedal, že pozrite sa ja som nemal na sebe 4 roky výstroj a necítim sa na to, že by som mal ísť na ľad. A oni mi na to povedali, že to hovorí každý. Tak si hovorím, dobre. Spolu s bratom sme to prebrali a rozhodli sme sa, že áno. Preto sme boli aj teraz spolu na ľade. Chodíme aspoň na 40 minút trošku si zakorčuľovať. Ja sa veľmi na to teším, že si zahráme spolu s bratom, že budeme spolu v jednom tíme a budem mať krásnu spomienku na kariéru. Zahráme si nachvíľku, pritom sa človek asi ani poriadne nespotí, ale zas mať oproti sebe Lindrosa tak neviem (smiech).“ Na koho sa v zápase najviac teší odpovedal: „Oproti bude hrať asi Brent Seabrook, čiže najviac asi naňho, keďže sme veľa spolu prežili, čiže na to sa teším. Ale budú tam fakt veľké ikony ako Lindros, Modano, Niedermayer, takže je tam z čoho vyberať.“
Pravidelne chodia spolu s bratom Marcelom Hossom na ľad, aby sa na zápas Legends Classic pripravili. Pre Mariána to boli 4 roky od posledného obutia korčulí. Na to, aký to bol pocit odpovedal: „Bolo to zvláštne, keď som si dal korčule. Lyžiarky sú pohodlnejšie (smiech). Keď som sa po takej dlhej dobe vydal na ľad vo výstroji, tak trvalo mi 5 minút, kým som sa trošku rozhýbal, ale potom ma to začalo baviť. Začal som strielať, začal som kľúčkovať, začal som sa do toho dostávať veľmi rýchlo a v podstate hrali sme len tak aby sme sa trošku rozhýbali. Bolo to také ľahké tempíčko, také až dôchodcovské by som povedal (smiech). Ale je to asi ako s bicyklom, že to človek nezabudne.“
Marián však naďalej sleduje dianie v NHL. „Je to o moc rýchlejšie, o moc dynamickejšie, vytratili sa z toho hokeja viac bitky. Naozaj ti bitky sa strhnú len pri nejakom väčšom narazení. Tí chalani a aj tie postavy sa menia. Chalani už sú niektorí naozaj ako futbalisti. Nemusia byť vysokí, silní. Ja keď som prišiel ako 18-ročný do kabíny Ottawa Senators a videl som ako tam v posilovni chalani drtia biceps a aké sú to obrovské postavy, tak som si povedal, že čo tu ja robím. Ja som bol vtedy úplne chudý chalan z Trenčína a teraz je to úplne opačne. Chalani pozerajú čo jedia, sledujú si stravu, vitamíny presne dávkované, úplne iný režim ako keď my sme prišli do autobusu a bolo tam pivo a pizza. Úplne sa to zmenilo.“ Zo súčasných velikánov obidvuje najmä Connora McDavida. „Určite McDavid, to je fenomém. V tom veku, čo on predvádza je neuveriteľné. Veľmi rád sa na neho pozerám a vždy vymyslí niečo extra.“
Keď bol Marián malý chlapec, počas návštevy Toronta zavítal aj do Hokejovej siene slávy. Na koho alebo na čo v tomto mladom veku uprel zrak odpovedal: „Na Stanley Cup. Aj som bol vedľa neho, ale som sa ho nedotkol. Mám z toho aj fotku a tú fotku mi doniesol môj kamarát Vlado Nemec, keďže on ju mal a je to geniálna fotka. V podstate stojíme vedľa Stanley Cupu s takým odstupom a ukazujeme jednotku (smiech). To mám takú nádhernú spomienku.“ Priznal sa, že v tom období na NHL nemyslel, ale jeho cieľ bol jasný. „Mňa hokej veľmi bavil a pre mňa bol cieľ hrať za Duklu Trenčín, za reprezentáciu a potom keď sa mi bude dariť tak za NHL. Takže ja som to mal nejakým spôsobom postupne. Ale keď vyšli v športových novinách správy z NHL a ukazovali Edmontom Oilers a Wayne Gretzkyho, vtedy som prvýkrát takto čumel na tú telku a vtedy mi tak utkvelo, že tento hráč...wau. Vtedy som si kúpil jednu VHS kazetu a som si premietal to, čo on robil najlepšie, dával góly, robil kľúčky a vtedy som sa veľmi tešil, mňa to strašne motivovalo a púšťal som si ju dookola. To je taký krásny príklad, tej motivácie, keď mladý hráč môže vzhliadať k svojmu vzoru. On bol môj vzor v podstate od začiatku, potom to bol Mario Lemieux, Jaromír Jágr a Peter Forsberg. To boli také moje štyri vzory, ku ktorým som vzhliadal. Štýl ich hry sa mi veľmi páčil,“ povedal.
Priznal sa, že od Wayna Gretzkeyho a Maria Lemieux má podpísaný dres. „Ja som rád, že mám od Wayna a od Maria podpísaný dres s venovaním. Visí u mňa v kancelárii. Dal som si ich tam naschval ako moje dve ikony. Keď bolo finále 1991/1992 tak sme spolu s bratom v noci vstávali a potom rovno do školy. Takže ja mám na to úplne krásne spomienky. Potom tam bol Jarda Jágr, ktorý neskôr aj napísal knihu a to bola asi prvá kniha, ktorú sme spolu s Marcelom prečítali celú (smiech).“
Na záver len dodal: „Som rád, že sa mi to podarilo. V tej komisii je medzi 18 až 20 odborníkov, ktorí vyberajú spomedzi hokejistov, ktorí môžu ísť do Siene slávy a asi sa im niečo na tej mojej hre ľúbilo. Nehovorím, že ma to prekvapilo, ale prekvapilo ma to, ako rýchlo ma vedeli vybrať, pretože viem, že sú tam obrovské mená a uprednostnili ma pred nimi. Je to pre mňa veľka pocta a ja si to veľmi vážim.“
... Ešte raz v mene klubu Mariánovi gratulujeme a prajeme mu, aby si spolu s rodinou tento vzácny moment v Toronte užili naplno!
Na ceremóniu čaká už cez rok, vzhľadom k tomu, že bola z dôvodu pandémie preložená. „Ako ročník 2020 sme si to mohli vychutnať o trochu dlhšie ako iné ročníky predtým. Čiže istým spôsobom to má aj nejaké benefity, že sme si to užívali dlhšie, ale teraz som na to pripravený, aby som si tú slávnosť užil spolu s rodinou v Toronte, v Sieni slávy, kde som bol ako 13-ročný, a teraz po xy rokoch sa tam opäť vrátim, takže veľmi sa na to teším,“ dodal.
Marián Hossa tak bude štvrtým slovákom, ktorý bol kedy uvedený do Hokejovej siene slávy v Toronte. Aktuálne sa tam nachádzajú tri osobnosti so slovenskými koreňmi. Medzi nimi novinár George Gross a hokejisti Stan Mikita a Peter Šťastný. „Je to pre mňa určite pocta, že sa nachádzam v takejto spoločnosti a v podstate mal som dostatok času si to nejako uvedmomiť, ale aj tak mi to všetko asi dôjde až keď budem priamo tam na mieste. Ja som Petra Šťastného obdivoval ako hráča, čo dokázal v Quebecu, akú stopu pre Slovensko zanechal. Je to fenomenálne a tie štatistiky hovoria samé o sebe. Je pre mňa pocta byť spolu s týmito slovákmi v Sieni slávy. Momentálne si pripravujem preslov, čiže myslím si, že až tam mi to nejakým spôsobom dôjde,“ dodal. Na otázku či budú aj slzy odpovedal: „Moja žena mi hovorí, že ja som ako skala a že ma v podstate nevidela nikdy plakať. Ale ja si myslím, že môže kľudne k tomu dôjsť. Je tam malá šanca, ale šanca tam je a verím v to, že tá kariéra sa človeku v momente nejakým spôsobom zhrnie do jedného. Uvidíme, nechám sa prekvapiť.“
Uvedenie do Hokejovej siene slávy je naozaj vzácna událosť s bohatým sprievodným programom. Marián sa vyjadril k tomu ako bude celý slávnostný víkend prebiehať: „Keď získam let, tak by som rád letel 11. novembra. Už v piatok mi začína program. Potom 14. novembra bude Legends Classic a 15. novembra je hlavná ceremónia. Takže na celý víkend je pre mňa nachystaný program až do pondelka.“ Od Mariána Hossu sa samozrejme očakáva príhovor, ktorý bude súčasťou hlavnej ceremónie. Ako je na tom s prípravou odpovedal: „Samozrejme na tom pracujem. Naposledy som asi v škole písal sloh a potom veľmi dlho nič. Nebolo to jednoduché sa odpichnúť, ale urobil som si zoznam ľudí, ktorým chcem poďakovať a povedali nám, že najepšie by bolo, keby ten príhovor trval 5-7 minút. Mne vyšlo 16. Takže mám problém a teraz to redukujem, ale verím, že to bude fajn,“ dodal so smiechom.
V Hokejovej sieni slávy zvyknú byť vystavené rôzne vzácne predmety z hráčskej kariéry členov. Na otázku, čo konkrétne od neho žiadajú odpovedal: „V podstate oni by chceli čokoľvek, čo sa týka môjho detstva, ale neviem či sa také niečo ešte niekde nachádza. Možno u našich niečo nájdeme. Ale majú nejaké dresy, majú dresy z Majstrovstiev sveta, z Olympiády. Určite im nejaké predmety prinesiem do Toronta, keďže odcestujem priamo tam.“
Ako Marián Hossa spomenul, v nedeľu 14. novembra ho čaká zápas Legends Classic, ktorého sa zúčastnia hviezdy NHL. Pre Mariána však bude tento zápas ešte o niečo zaujímavejší, keďže spolu s ním v jednom tíme nastúpi aj brat Marcel. „Dali nám možnosť či si nechceme zahrať takýto zápas. Tým, že aj brat hral v NHL tak má právo zahrať si v tomto zápase. Ja som hneď povedal, že pozrite sa ja som nemal na sebe 4 roky výstroj a necítim sa na to, že by som mal ísť na ľad. A oni mi na to povedali, že to hovorí každý. Tak si hovorím, dobre. Spolu s bratom sme to prebrali a rozhodli sme sa, že áno. Preto sme boli aj teraz spolu na ľade. Chodíme aspoň na 40 minút trošku si zakorčuľovať. Ja sa veľmi na to teším, že si zahráme spolu s bratom, že budeme spolu v jednom tíme a budem mať krásnu spomienku na kariéru. Zahráme si nachvíľku, pritom sa človek asi ani poriadne nespotí, ale zas mať oproti sebe Lindrosa tak neviem (smiech).“ Na koho sa v zápase najviac teší odpovedal: „Oproti bude hrať asi Brent Seabrook, čiže najviac asi naňho, keďže sme veľa spolu prežili, čiže na to sa teším. Ale budú tam fakt veľké ikony ako Lindros, Modano, Niedermayer, takže je tam z čoho vyberať.“
Pravidelne chodia spolu s bratom Marcelom Hossom na ľad, aby sa na zápas Legends Classic pripravili. Pre Mariána to boli 4 roky od posledného obutia korčulí. Na to, aký to bol pocit odpovedal: „Bolo to zvláštne, keď som si dal korčule. Lyžiarky sú pohodlnejšie (smiech). Keď som sa po takej dlhej dobe vydal na ľad vo výstroji, tak trvalo mi 5 minút, kým som sa trošku rozhýbal, ale potom ma to začalo baviť. Začal som strielať, začal som kľúčkovať, začal som sa do toho dostávať veľmi rýchlo a v podstate hrali sme len tak aby sme sa trošku rozhýbali. Bolo to také ľahké tempíčko, také až dôchodcovské by som povedal (smiech). Ale je to asi ako s bicyklom, že to človek nezabudne.“
Marián však naďalej sleduje dianie v NHL. „Je to o moc rýchlejšie, o moc dynamickejšie, vytratili sa z toho hokeja viac bitky. Naozaj ti bitky sa strhnú len pri nejakom väčšom narazení. Tí chalani a aj tie postavy sa menia. Chalani už sú niektorí naozaj ako futbalisti. Nemusia byť vysokí, silní. Ja keď som prišiel ako 18-ročný do kabíny Ottawa Senators a videl som ako tam v posilovni chalani drtia biceps a aké sú to obrovské postavy, tak som si povedal, že čo tu ja robím. Ja som bol vtedy úplne chudý chalan z Trenčína a teraz je to úplne opačne. Chalani pozerajú čo jedia, sledujú si stravu, vitamíny presne dávkované, úplne iný režim ako keď my sme prišli do autobusu a bolo tam pivo a pizza. Úplne sa to zmenilo.“ Zo súčasných velikánov obidvuje najmä Connora McDavida. „Určite McDavid, to je fenomém. V tom veku, čo on predvádza je neuveriteľné. Veľmi rád sa na neho pozerám a vždy vymyslí niečo extra.“
Keď bol Marián malý chlapec, počas návštevy Toronta zavítal aj do Hokejovej siene slávy. Na koho alebo na čo v tomto mladom veku uprel zrak odpovedal: „Na Stanley Cup. Aj som bol vedľa neho, ale som sa ho nedotkol. Mám z toho aj fotku a tú fotku mi doniesol môj kamarát Vlado Nemec, keďže on ju mal a je to geniálna fotka. V podstate stojíme vedľa Stanley Cupu s takým odstupom a ukazujeme jednotku (smiech). To mám takú nádhernú spomienku.“ Priznal sa, že v tom období na NHL nemyslel, ale jeho cieľ bol jasný. „Mňa hokej veľmi bavil a pre mňa bol cieľ hrať za Duklu Trenčín, za reprezentáciu a potom keď sa mi bude dariť tak za NHL. Takže ja som to mal nejakým spôsobom postupne. Ale keď vyšli v športových novinách správy z NHL a ukazovali Edmontom Oilers a Wayne Gretzkyho, vtedy som prvýkrát takto čumel na tú telku a vtedy mi tak utkvelo, že tento hráč...wau. Vtedy som si kúpil jednu VHS kazetu a som si premietal to, čo on robil najlepšie, dával góly, robil kľúčky a vtedy som sa veľmi tešil, mňa to strašne motivovalo a púšťal som si ju dookola. To je taký krásny príklad, tej motivácie, keď mladý hráč môže vzhliadať k svojmu vzoru. On bol môj vzor v podstate od začiatku, potom to bol Mario Lemieux, Jaromír Jágr a Peter Forsberg. To boli také moje štyri vzory, ku ktorým som vzhliadal. Štýl ich hry sa mi veľmi páčil,“ povedal.
Priznal sa, že od Wayna Gretzkeyho a Maria Lemieux má podpísaný dres. „Ja som rád, že mám od Wayna a od Maria podpísaný dres s venovaním. Visí u mňa v kancelárii. Dal som si ich tam naschval ako moje dve ikony. Keď bolo finále 1991/1992 tak sme spolu s bratom v noci vstávali a potom rovno do školy. Takže ja mám na to úplne krásne spomienky. Potom tam bol Jarda Jágr, ktorý neskôr aj napísal knihu a to bola asi prvá kniha, ktorú sme spolu s Marcelom prečítali celú (smiech).“
Na záver len dodal: „Som rád, že sa mi to podarilo. V tej komisii je medzi 18 až 20 odborníkov, ktorí vyberajú spomedzi hokejistov, ktorí môžu ísť do Siene slávy a asi sa im niečo na tej mojej hre ľúbilo. Nehovorím, že ma to prekvapilo, ale prekvapilo ma to, ako rýchlo ma vedeli vybrať, pretože viem, že sú tam obrovské mená a uprednostnili ma pred nimi. Je to pre mňa veľka pocta a ja si to veľmi vážim.“
... Ešte raz v mene klubu Mariánovi gratulujeme a prajeme mu, aby si spolu s rodinou tento vzácny moment v Toronte užili naplno!